11. júla 2017

Čo dala porucha spánku

Viete ako to býva. Poviete si, že už je neskoro, napíšete priateľovi dobrú noc, ľahnete si, ale myseľ povie nie. Za pár sekúnd postaví veľký múr, ktorý sa skladá z rôznych tém a vy zrazu sama so sebou diskutujete a premýšľate. Asi ako ja teraz. Až na to, že som to po hodine bezduchého rozmýšľania vzdala a začala písať sem.

10. júla 2017

N. opäť píše

Asi mi to chýba, alebo chýbalo. Písať. Či sem, či len tak. Celý školský rok som viac robila ako písala, alebo písala inak ako iba pre radosť alebo pre šuflík. Čo bolo obohacujúce, ale zároveň vyčerpávajúce. Ale po mojom typickom sťažovaní, že je toho na mňa veľa mi moje drahé spolužiačky, pri jednom víne povedali, že nech nenadávam, keď som si to sama vybrala. A mne nezostávalo nič iné, ako sa zamyslieť a držať pysk (hubu). Pretože áno, ja som si to vybrala.

Takisto ako som sa sama rozhodla, že dnes otvorím notebook, čisto za účelom písania sem. Možno ma to zas nadchne, možno sa zas začnem hanbiť a možno to zas zabalím a napíšem niečo ďalšie až o mesiac, či tri.

Neviem. Som prchká, takže odomňa čakajte skôr sporadickosť, ako niečo iné.



5. marca 2017

ONA (a teraz nemyslíme ten film z 2013)

Kde bolo tam bolo, za ruskými horami a slovenskými riekami, existovala jedna dievčina. Je to podložený fakt, ona naozaj existovala. Lenže tak ako existovala ona, existovalo ešte veľa dievčat. A možno ich bolo aj veľa takých ako ona. Lenže teraz si rozpovieme niečo o nej. Dievčina mala v sebe veľkú impulzívnosť. Tá ju doviedla k tomu, aby písala na blog, aby šla na umeleckú strednú a takisto aj na to, aby si začala ďalší vzťah.

10. decembra 2016

Kefky odchádzajú

Keď som mala 6 rokov, mali sme v poháriku na umývadle štyri kefky. Ružovú, fialovú, oranžovú a modrú. Keď som mala 8 rokov, modrá kefka odišla. Našla si miesto pri inej kefke. Zostali sme tri. Stihli sme sa presťahovať do iného umývadla a skúsiť sa naučiť žiť bez modrej kefky.
Teraz ma delí rok od právnej dospelosti, veľké dievča. A vo veľkom poháriku stoja už iba dve kefky.

3. októbra 2016

zápal

Zápal do umenia, športu, učenia (?), ale aj priedušnice. Ten je pre mňa aktuálny. Bohužiaľ, alebo chvalabohu, ja nie som to z radu detí, čo radi nie sú v škole a tešia sa na týždeň v posteli a nie v lavici. Ležím už štvrtý deň, čakám na spasenie.

Rada by som šla do školy. Už v stredu. Nuž a tu prichádza dilema. Ešte nie som úplne zdravá, ale necítim sa až tak chorá. Moje spolužiačky ma chcú nechať doma, ja sama som najprv chcela zostať týždeň na marodke, ale nejako sa mi už nechce.

Oddych a vylihovanie je super! Ale nie tak dlho a keď beží škola. Bojím sa ísť späť do školy a byť o chvíľu opäť chorá, ale myslím, že by som bola chorá aj tak, pretože sú v nej všetci chorí.

Nuž, využitie tohto kontra-produktívneho času na čítanie? Splnené. Na pozeranie filmov? Splnené. Na doplnenie jedla? Viac ako splnené.

Netuším čo mám robiť. Možno pôjdem zajtra na kontrolu, ku doktorke. A možno nie. Ten zápal mi už asi vážne lezie na hlavu....
© BLOG 'N' ROLL
Maira Gall